OFF-Recenze – TOHLE NENÍ VAŠE KARENINA
Nejednoznačná odpoveď
Vina či nevina? Hrdina či antihrdina? To sú otázky, na ktoré sa podľa mňa nedá jednoznačne odpovedať pri hocijakej literárnej alebo dramatickej postave. Nadmieru komplikované je to pri tak zložitom charaktere, akým disponuje práve postava Anny Kareniny. Oklieštiť jej konanie na jednu alebo druhú stranu, je vcelku nemožné. Vždy bude niekto súcitiť a vždy bude niekto nenávidieť, záleží to predsa na pohľade, na porozumení. Myslím si, že aj práve s touto problematikou pracoval tvorivý tím inscenácie Tohle není vaše Karenina, ktorá bola pre mňa celým zjavom podmanivá, strhujúca a bolestivá zároveň. Zimomriavky. Tie som pociťovala po celý čas.
Dominika Horváthová (VŠMU)
DOKÁZALA BY SOM RISKOVAŤ…?!“
Kritický impulz na monodrámu „Tohle není vaše Karenina“
v réžii Alexandra Minajeva a Daniely Samsonovej
Hana Drozdová, alias Karenina súčasnosti, predstavovala prototyp ambivalentnej ženy. Na jednej strane nespútaný oheň, na strane druhej aj krehký vánok. Sledom monodrámy tak mimoriadne citlivo prechádzala každým jedným vnútorným pocitom. Hlboké vibrácie z jej hereckého prejavu tak boli mnohokrát až nebezpečne blízko nášho osobného vnútra. Provokovali, bavili, no zároveň aj primäli k súcitným a neskôr aj sebakritickým pocitom. Dôkazom toho bolo aj herečkino precízne využívanie mimiky a gestikulácie. Ktoré síce bolo pod vplyvom až ostrej dynamiky síce teatrálnejšie, no zato viac dráždivejšie a presvedčivejšie. Kľúčovou zložkou monodrámy bola aj častá práca s pohybom v rozličných situáciách: tanec, milovanie (sa), hra so synom, či samovražda… Aj pohyb bol výrazne štylizovaný. No miestami však akoby výrazne zatláčal už vypovedané do úzadia. Teda až „ničil“ text a jeho výpovednú hodnotu. Živelno-krotké pohyby herečky preto mohli byť miestami rezervovanejšie. Divák však mohol byť svedkom zaujímavého súboja medzi slovom a textom, hoci bol jeho víťaz zakaždým jasný. Herečka hrala aj iné postavy: svojho manžela Karenina, milenca Vronského, či aj syna Seryoha. Najviac presvedčivá však bola iba v prípade syna, vďaka jej výrazne maznavému detskému hlasu, ako aj hravým gestám. Jej potenciálne herecké variácie som v prípade jej manžela Karenina a milenca Vronského vnímala skôr ako osobitné súčasti jej monologických prehovorov. Akákoľvek výraznejšia štylizácia mi pri týchto dvoch mužoch unikla. Herečka si svoj prejav miestami akoby dostatočne neužila. Informácia z jej úst bola podaná prirýchlo a nedostatočne zrozumiteľne. Divák si tak niektoré časti mohol len matne domyslieť… Za kľúčové symboly tejto monodrámy som považovala: masku vlka, videoprojekcie a elektrický vláčik. Ktoré sledom deja pod vplyvom herečkiných akcií postupne naozaj poukazovali na zásadné elementy príbehu. Maska vlka prezentovala divoký charakter milenca Kareniny; videoprojekcie mali podčiarkovať rozličné lokácie deja (vlaková stanica, dostihy…), ako aj jeho atmosféru (vášnivá vs. beznádejná); a elektrický vláčik mal fungovať vo význame spomienky na prvé stretnutie Kareniny s Vronským. Inak scéne dominovali aj rozlične naplnené, prípadne aj nenaplnené visiace poháre, ktorých tvorivý potenciál nebol však dostatočne využitý. Pôvodne som si totiž myslela, že majú odkazovať na rozpačité vnútro Kareniny. Využité však boli iba ako mikrofón a na podčiarknutie samovraždy (vyliatie červenej tekutiny z pohára) Kareniny na úplný záver. Príležitostná country hudba monodrámy bola zväčša len ťažko pochopiteľná a v niektorých situáciách aj opäť výrazne protichodná oproti herecky stvárňovanému. Rušila a celkom pretvárala vzniknutú intímnu atmosféru hry. Inscenácia ako celok na mňa zapôsobila hlavne herecky príťažlivo. Provokatívne (nutnosť rozhodnúť o vine/nevine Kareniny pre jej cudzoložstvo), zároveň však aj mimoriadne intímne a súcitne (empatia s citovým vzplanutím Kareniny). No najmä… prinútila k sebakritickému zamysleniu sa: „Dokázala by som riskovať ako Karenina?!“
Petronela (Ela) Brotková (VŠMU)